Dnešná jasná noc je ako stvorená na pozorovanie hviezd. Ako na potvoru som však v meste a aj keď má moja mestská izba príjemne veľké okná, ako mnohí vieme už z čias prázdnin u starých mám na dedine, mestské hviezdy jednoducho nie sú tie pravé hviezdy. Napriek tomu však hľadím na Veľký voz výhodne umiestnený presne pred mojím oknom a spomínam na noci plné hviezd – tie nedávne, ale i tie skoro zabudnuté. A aj keď písanie o hviezdnych nociach nie je najoriginálnejší autorský počin, tieto riadky predsa nechávam vzniknúť. Pamäť je totiž deravá a obrázky, čo mi teraz defilujú pred očami, si nechcem nechať len tak odplávať.
Možno to však nebude len hviezdami. Priznajme si, je čas prázdnin a ja už som vo veku, kedy sú prázdniny pomaly len historickým pojmom. A tak porovnávam, uvažujem, čo sa zmenilo, spomínam na to, čo mi chýba. Napríklad leto na chalupe so všetkým, čo k tomu patrilo – schovávačky na ulici s bandou kamarátov, kúpanie v rybníku a večerné výlety na kofolu. Hlavne však teplý asfalt pod hlavou, keď sme po nociach ležali na odľahlej ceste a sledovali vidiecke nebo, v kontraste s okolitou tmou jasné a žiarivé. A potom ten večer, kedy asfalt nebol až taký teplý ako moja damske mikiny.Čaro nevinného pubertálneho letného večera, kedy stačí držanie za ruky a občas nejaký ten meteorit. Alebo šepkaný príbeh o stvorení sveta z hudby podľa Tolkienovho Silmarillionu, keď v pozadí prebieha vášnivá religiózna debata.
Doteraz mám v pamäti i moju prvú noc pod holým nebom, ktorú sprevádzal jeden z najjasnejších splnov, aký som zažila. Ležala som v spacáku, na čistinke pri lese a premietala nad tým, aké je zvláštne počúvať nočné zvuky prírody len tak zakuklená v tráve. Hlavne som ale dlho-dlho nevedela prísť na to, ako na tej čistinke zaspím, keď stromy okolo mňa vrhali tiene ako za bieleho dňa… Odvtedy už mám nocí v prírode za sebou viac. Stále hypnotizovaná nočnými zvukmi, ešte viac však krajinou, v ktorej sa nachádzam, a ktorá je krásna tak pod hviezdnym nebom, ako i za svetla, počas putovania.
Trochu ironicky mi počas tejto vidieckej prehliadky vystala na myseľ i jedna mestská noc. Obloha vtedy nebola jasná, snežilo, ale biele, čertsvo zasnežené mesto sa vidieckej hviezdnej noci celkom vyrovná. Namiesto tradičnej cesty električkou sme sa s mojím drahým spoločníkom rozhodli, že je tak krásne, že sa musíme domov prejsť. Sneh vo svetlách pouličných lámp vytváral atmosféru ako z artového filmu a my sme boli jedinými stopami v čerstvo napadanom snehu (a jedinými bláznami, ktorí si skrátili cestu práve opravovaným električkovým tunelom). Domov sme dorazili neskoro, premočení a skrehnutí. A vôbec to nevadilo.
Posledná hviezdna noc, na ktorú spomínam, je nová, provensálska, voniaca divo rastúcimi bylinkami. Počas ciest po Francúzsku sme zavítali do kraja viníc, zvlnených kopcov a malých dediniek na ich vrcholoch. Neodolali sme, a pri západe slnka sme sa ocitli na lúčke vedľa kamenného kostola s výhľadom do kraja. Okolo nás levanduľa, tymián, medovka a mäta. A neuveriteľne krotké zajace. Na lúke sme rozložili stan, len vnútorný, aby sa nepovedalo, pri západe slnka sme si uvarili a keď čas pokročil, ležali sme v stane a cez sieťku na jeho vrchole pozorovali hviezdy. Dokonale spokojní.
Musím priznať, že pri spätnom pohľade na moje opisy vidieckych večerov nevdojak myslím na neoriginálne romantické holywoodske filmy. Ale nech. Ja som totiž hlavne vďačná za ľudí – mojich drahých spoločníkov. Bez nich by i najhviezdnatejšia noc bola len kulisa. S nimi však ožíva tak, ako dnes zas raz ožili moje spomienky.
Celá debata | RSS tejto debaty