Ako v zivote kazdej zeny, aj u mna nastal cas naplnit svoj osud, ako sa pise v rozpravkach a tak po obcas nekonecnych a obcas i rychlo tecucich 9 mesiacoch prisiel den D aj na mna. V predtuche pribehov z mojho okolia som mala dohodnutu lekarku, co mi mala pichnut injekciu do chrbta, po ktorej malo byt vsetko uz len krasne a ruzove. Ale vsetko sa nakoniec skoncilo inak…
Je 1.decembra a ja mam presne den terminu porodu podla vypoctov mojho gynekologa, ale vyzera to tak, ze nasmu babatku kt. obcas kopne v brusku sa tato informacia este nedoniesla. Po rannej poradni pre tehotne, moj gynekolog len pokyve hlavou a vyjadri sa, ze vsetko je uzavrete, nic nemakne a teda ziadny porod nezacina.
Spokojna, teda odchadzam na masaz, kde ako posledna velryba zabudnuta v plytcine vyliezam na masersky stol, aby ta mila zena ulavila mojim opuchnutym nozkam, a v predstavach som opat 50kg zienka v bikinach na dovolenke, kde ma na plazi masiruje neaky svalnaty a strasne sympaticky chlapik. No co vam poviem? Hormony su zle, su stale proti mne! A vyzera to, ze tie tehotenske nie su o nic lepsie ako pubertalne.
Po masazi, sa poberam do bytu, ktory sa moj zakonity manzel snazi zutulnit, aby mohol coskoro privitat drobceka, co by mal coskoro dorazit. Sadam si teda na gauc, do ruky vezmem zehlicku a zehlim, asi 2 hodiny, pocas kt. stihnem zjest 3 – ano citate spravne slovom- tri tabulky cokolady s kravickou na obale. Sama.Manzelovi ani kusok nedam. Ved energie pre take telo treba vela. Sebec. Matka. Coskoro hadam matka.
Vecer po sprche, kedze dostat sa z vane je dost velka zataz aj na chrbat manzela, nielen moj, a napada ma len jediny vtip pri tej cinnosti- ako dostanes tucneho do vane? Obuvakom:D sa vyberieme na prechadzku. Ma to vraj pomoct. Nejdeme daleko, ved fucim ako lokomotiva. Svokra vola, ze robila palacinky, nech prideme. Veru aj prideme, aj si dam. Potom sa rozlucime, a ide sa domov pozerat serial. Ved, co ine?
Rano, okrem toho, ze v noci chodim 2-3 krat na toaletu, sa budim pomerne skoro o 8. Boli ma chrbat. Manzel sa cuduje, ze co tak skoro. Vravim mu, ze asi som zle spala, ked ma chrbat boli. Neako este dospavame, ale ked ma zase prebera ta bolest chrbta, Manzelikovi to neda, ci to nebude to dieta. Pockam este zo 3- krat, kym ma zaboli, a uz si vravim, idem si po veci a pojdeme asi zbytocne do nemocnice. Nerobme teda okolo toho haloo, ved ideme a prideme spat. Nic sa nedeje. Ale deje…
Po ceste do nemocnice, vzdialenej asi 50km od mojho mesta, ma bolesti chrbta nicia stale castejsie. Uz je to dokonca v 10minutovych intevaloch a mne dochadza, ze z tej nemocnice dnes neodidem asi sama. Stihnem este v radiu zacut, ze po ceste je havaria a blokovana premavka, tak vravim buducemu ockovi, ze ak ma nechce odrodit na ceste, nech zmeni trasu, aby sme tam nestali hodiny v kolone. Volam dohodnutej anesteziologicke. Neberie. A znova. Zase nic. A ked mi vola spat, vravim, ze sa to zacalo a som na ceste. A ona ze je chora a nemoze prist. Hopppaaaa.
A uz ju vidim. Nemocnica Galanta. A co teraz? Vysadam, drahy berie tasku. Z tabule zistujem ktore poschodie to ma byt. Som tam 2- krat v zivote, nepoznam ani dusu. Raz som tam bola, aby som si dohodla epidural. Co teraz bude? Co tam somnou urobia? Ake to bude? V hlave milion otazok, kym vo vytahu blikaju cisla v stupajucom poradi 3-4-5-6 uff a sme hore.
Klopem nesmelo na sklenene dvere, kde je napis – Porodne saly a Prijem pacientov. Otvara sestricka. Vravim jej, ze nieco sa deje a ja myslim, ze rodim. Pusta nas dnu. Vypyta si tehotensku knizku, obciansky a poda mi damske oblecenie– bielu kvazi nocnu koselu, so zapinanim na snurky vzadu. Mam pocit, ze je usita z lanu a napadnu ma vsetky scenky zo serialov z nemocnicneho prostredia. Prezliekam sa a cakam. Bolesti neustavaju. Prejdem vedla do vysetrovne, vyleziem na kozu. Koza = vysetrovacie kreslo pre gynekologa. Prichadza doktor. Och joj! Ved on vyzera, ze vcera mal stuzkovu, taky je mlady. Ale sestricka mi vravi, ze je lekar. Tak pozrie a vravi ze neni to zle na 4cm otvorena. Uff tak predsa. Nasa dcerka si vybrala datum 2. decembra. Daju ma na pasy, kde pozoruju silu kontrakcii, medzitym sa ma vypytuju na detaili do prijimacej spravy. Manzel len stoji a doplnuje, co ja v kontrakciach predychavajuca bolest nestiham. A sestricky so zvedavostou sa pytaju, preco som tam, ked mam v okoli 2 dalsie nemocnice. Vravim, ze tu mam dohodnutu epiduralku, len doktorka je chora. Ony sama ochota, este jej pre istotu volaju na oddelenie, kde im to potvrdia. Je chora a nie je v praci. A teda ani nik, kto by mi moju vytuzenu epiduralku, slubujucu bezbolestny porod pichol. Moj svet sa ruca. Bolesti stupaju. A ja predychavam. Neviem, kto povedal, ze to pomaha, ale musel to byt muz, co nikdy nerodil. Nepomaha.
Prechadzam do malej izbicky, kde budem cakat na „prihodnu“ chvilu. Manzel odide zaplatit sponzorsky dar nemocnici, aby mohol somnou ostat po cely cas. Sestricka pravidelne prichadza a popocuva udery srdiecka babatka. Ja sa krutim na posteli. Manzel s usmevom vitaza vchadza do dveri a ukazuje, ze dole v stanku dostal dalsie cislo mojho oblubeneho casopisu. Super. Vravim si, aspon pookrejem. Hovno! S prepacenim. Kontrakcia prichadza, a ja sa v duchu pytam: “ Bolo mi toto treba? Naozaj som chcela deti?“ Manzel nezavaha a pri kazdej kontrakcii mi masiruje chrbat. Nepomaha, ale nech aspon nieco robi. Po 2 hodinkach si ma zavola mlady pan doktor, nakaze znova sa vystverat na kreslo a skumavo mi pozera na intimne miesta. Manzel mi stoji za hlavou. Nastastie. O chvilu vravi sestricke, aby mu podala americana. ???? Nechapem, ale cakam. Vedla mna stoji skrinka z ktorej sestricka vybera zabalene naradie. Odbali. Ponad moju hlavu ho podava doktorovi. Pravda vidim, co to je. Ako ihlica na strikovanie zakoncena hacikom. A on mi nou pusta vodu. Citim len nieco teple, ako mi steka po zadku. Vraj si mam este oddychnut a onedlho pojdeme na salu. On sranduje? Oddychnut? Ked kazdych 5 minut mam pocit ze mi niekto picha nozom do chrbta a nadovazok tam s nim aj toci, aby toho nebolo dost! A teraz pri kazdom z tej bolesti zo mna vyvrie este aj pol litra vody! Idem teda skusit sprchu. Voda tecie, ale len taka, co ja nepovazujem za primerane horucu, aby ma uvolnila. Tak ju radsej opustam. Vonku si najdem lepsie miesto na fit lopte. Tam pri kazdej dalsej kontrakcii skacem zadkom opreta, a predychavam. Manzel masiruje. Raz ma dokonca napne, ale kedze neni co, neskoncim tuto cinnost tak, ako by si moj zaludok zelal.
Prichadza neaky stary pan doktor k „mojej“ izbicke. Pyta sa ma, ako casto su kontrakcie, ake nosim dioptrie a ci mi ocna nedala neaky zakaz ohladom porodu. Kyvem hlavou, ze nie.
Tak a uz je to tu! Konecne! Ideme na salu. Salu som si predstavovala ako velku miestnost, kde sa zmesti 30 ludi a tu ideme len do vacsej izby, kde je v strede neake ultramoderne kreslo, v rohu sprcha. a pri nohach kresla stolik s naradim. V oknach radio, kt. sestricky vzapati zapnu a po sale sa roznasa jemna melodia. Tak sa tam vysveram, nohy mi priviazu. Potlacim myslienky na vsetky hororove filmy, a spolu s kontrakciou dycham. Doktor medzi mojimi nohami – inak dalsi z radu, co dnes este nevidel moje prirodzenie, stoji a naviguje ma. Do zily mi pichnu ihlu, kvapka mi v nej cira tekutina. Sestricka prichadza s kyslikovou bombou a k nosu mi dava hadicku, ze musim dychat – to aby sa babatku dostaval cisty kyslik, ked ide natazsia faza porodu. Manzel mi opakuje, co ho naucili v priprave, ze nezabudni si zariet oci, ked budes tlacit. Tolko ludi a veci, co si mam zapatat. A mna ta bolest kantri uz kazde 2 minuty. Neviem si ani poriadne lahnut na ten chrbat, tak ma boli. Sestricky prijdu, jedna ma drzi za ruku a opakuje ako mam dychat. Druha s kyslikom, naviguje tlacenie. Pride kontrakcia – zatlacis! Jednoduche. Si myslite? Prisla, aj odisla. Druha prichadza, ja tlacim a doktor vravi, ze uz vidi hlavicku. Prichadza tretia. Sestricka mi pomaha tlakom na brusko, manzel ma povzbudzuje ako na finale ligy majstrov – krici: „Ides! Zatlac! Este!“
A uz je vonku. Pribehne sestricka. Zoberie dietatko, odsaje mu hlieny z nosa a polozi na vahu. Dievcatko zaplace a celemu svetu dava najavo, ze prave dorazilo a odteraz bude to najdolezitejsie v nasich zivotoch. A aby to dokazalo, este sa na ten svet aj vykaka. Ocko, cely stastny nakuka mi ponad plece, ako asi ten nas pokladik vyzera. Uz zabalene umyte babatko, odmerane na 51cm a odvazene na 3600g nam podavaju a ja sa obzeram, ci je naozaj nasa, ked sa na nas nepodoba. Po slavnostnom foteni, nam babatko vezmu na novorodenecke oddelenie. A doktor dokonci svoje dielo sitim. Myslela som, ze porod je tazky, ale tato cast ma absolutne vyvedie z miery, placem a kricim, ze dost. Manzel biely ako stena, stoji pri mne a utesuje ma, ze nech vydrzim, hned bude koniec. Po 2O minutach, ked sme radostnu spravu vyslali do sveta, mu slavnostne vravim: “ Vies, co? Nebolo to take zle, mozeme mat druhe dieta!“ 😀
Celá debata | RSS tejto debaty