Sedím na konári a je mi dobre. To bol celkom fajn film.
Sedím na parapete a nie je mi dobre. To je celkom nahovno realita.
Vyfukujem dym a dívam sa na lampu. Na tú moju, čo ju mám pod oknom a očarila ma vždy, keď sa v jej svetle zatrblietali vločky snehu. Alebo keď pod ňou ktosi slečne chrbát opieral o starú omietku a vyhováral sa na lásku. Dnes nesneží. A neopiera sa tam nik. Ani tá lampa už nesvieti, iba akosi ironicky bliká.
Citrónová voda v pohári chutí trpko. Kyslo. Divne. A mne sa pred očami dnes večer nemihajú vysmiate tváre našich detí. Iba mi zdiaľky zamávali, nedovidím na ne. Ale myslím, že sa nesmiali. Ani náš pes sa nepýta von a naša mačka nepôsobí lenivo. Všetko je inak, než som si túžila predstaviť. Možno som len nemala vypiť tú druhú kofolu… veľa bubliniek.
Apropóó, bublinky.
Je len málo vecí, o ktorých som skalopevne presvedčená, že sú na svete iba preto, aby ľuďom robili radosť.
A síce:
Balóny.
Bublifuky.
Koaly.
Šarkany.
Deky.
Trampolíny.
Zmrzlina.
Deti do 2 rokov.
Keď som bola ešte malá, myslela som si, že aj láska je len na to. Aby ľuďom robila radosť, lebo to sa má. Dnes som už veľká. A viem, že láska by mala byť len na to! Lebo ak to nespôsobuje radosť, nemôže to byť láska. Takže, ak človek miluje, je šťastný. Ak nie je šťastný, nemiluje. Ak miluje a nie je šťastný… tak mi rozumie.
Je mi v tom okne zima. Tá farebná štýlová mikina adidas na mojej stoličke už nie je moja. Preto si ju neoblečiem. Vrátim ju. Takú, aká bola, keď som ju dostala. Plná príbehov, zaschnutých stôp po slzách, filmových múz a potreby hriať. Mňa už nie. Ju možno áno. Alebo Jeho. Alebo aj Ich, veď bola putovná. Tak som si na ňu spomenula, ako tu tak sedím. Poznám niekoho, kto takto sedával. Dávno, strašne dávno. Možno si už nepamätá. Že bol priateľom. Na život a na smrť. Vybral si smrť, lebo je jednoduchšia. Nemal čas na kľučky.
Zatváram okno. Aby mi nezamrzli myšlienky, bola by ich škoda. Väčšina z nich patrí tebe. Tie, ktoré ma nútia stále sa zamýšľať, prečo tak málo ješ. S kým si, keď nie so mnou. Čo robíš ako prvé, keď sa zobudíš. Či si si zasa doma zabudol kľúče a potom meškal do práce. Či pre teba mali čerstvé ranné noviny, ktoré ešte trafikantka nedochytala a majú zlepené rohy…
Idem spať. Vytetovať si na vnútornú stranu viečok prianie, tuho zavrieť oči a dúfať, že sa splní. Je to jednoduché prianie. Máš plnú šálku mojej duše a trasú sa ti ruky. Rozlievaš. Nepremýšľaj, neobracaj, nededukuj.
Len si vezmi väčší pohár.