Udychčaná som pobiehala z jedného obchodu do druhého a hľadala oblečenie pre sestričku.Pomedzi to som nakupovala do domácnosti potreby k umývaniu riadu, či k upratovaniu.Stáli sme pri pokladni a sestra začínala byť nervózna.Už jej nestačil ani telefón s pustenou Mášou a medveďom.Zrýchlila som krok.Niečo sa dialo.Tušila som to.Odbočila som s buginou popri stávkovej kancelárii a prefrčala rýchlosťou blesku popri zvyšných obchodoch.
Nikde nič. Niekde to tu predsa musí byť. Pomyslela som si a snažila sa upokojovať segru, ktorá sa začala stavať v bugine a pomaly vyvliekať z popruhov.Cítila som to. Bola som blízko.“Tu niekde by to malo byť“, hovoril mi môj vnútorný inštinkt.Jedni zavreté dvere, schodisko, aaa nabrala som správny smer.S úsmevom na tvári, ako keby som vyhrala v lotérii, som zamierila k jednoduchým dverám.Boli ešte ďaleko, ale už som videla nápis, ktorý som hľadala. Toaleta.Zrazu sa odkiaľsi vynorila staršia pani, vošla do pootvorených dverí a zabuchla ich za sebou.Dočerta!!! V nemom úžase som zostala na mieste prikovaná.Na dverách guľa miesto kľučky.Nikde žiaden nápis:“Určené len pre zamestnancov“.Tak som sa predsa len nepomýlila.Čo to malo znamenať?Určite ma zazrela.Uvedomila som si, že za dverami počujem štrngot kľúčov.Zaklopala som.Cítila som sa ako v trápnej groteske, kde som žiaľ hrala hlavnú úlohu.V duchu ma napadlo spýtať sa: „Je tam niekto?“. A frajerova tradičná vtipná odpoveď:“Kto by tu jedol“. 🙂 Čo teraz?Nič.Iné mi neostávalo, len sa poponáhľať domov.“Veď nebývame tak ďaleko od tohto nákupného strediska“, utešovala som sa v duchu.Obzrela som si dvere ešte raz, či som sa nepomýlila.Otočila som v rýchlom tempe buginu a znechutená odfrčala rýchlosťou blesku k výťahom.Segru na chvíľu zaujal zvuk výťahu a otváranie dverí.“Vydrž zlatko, už bežíme domov.Nahodila som šprint s buginou pomedzi ľudí.Starší pán na zástavke sa len usmial a poznamenal:“Dobrá forma šport, mamičkovský šprint“.Nestíhala som reagovať, pričom výška segrinho hlasu sa začínala zvyšovať.To zas na nás každý bude pozerať, ako keby som ju drala na ulici minimálne z kože. Už pomaly vydávala zvuk sirény úmerne stúpajúcej s prechádzaním križovatky a blížením sa hojdačky.Už sa napriahla a začala tú svoju vyhliadať z buginy ako z okna.A mama zrazu odbočila a skrížila jej plány.“Miláčik, prídeme poobede, sľubujem a budeš sa dlho hojdať“.Mladá slečna sa obzrela a na chvíľu pustila svoj telefón z rúk zhodnotiac:“Panebože, to je strašné, to sa nedá počúvať“.“Neboj moja, pochopíš, ak budeš mať vlastné“, pomyslela som si. Plač sa miešal s krikom a ja som riešila už len približujúcu sa bránu.Chválabohu!
Cestou po schodoch mi však okrem nástojčivého pocitu začali vŕtať v hlave otázky.“Keď je to nákupné stredisko, nemali by mať toalety určené pre verejnosť aj bežne dostupné?Musím to zistiť“.